Asi sa nenájde človek, ktorým posledné 2 roky nezalomcovali aspoň trocha emócie, hnev, či rozhorčenie nad celým bytím. Písal som pár článkov, vedieť, že to aj tak máme všetko vo vlastných rukách. Rozdelenie na niekoľko táborov, vyznávačov právd tej a tej myšlienky ma dosť zarmútila. Priznám sa ako si posledné mesiace vizualizujem úplne iný svet, nie taký preplnený napätím, strachom a neznesiteľnou agresiou. Z tohto sveta, akoby sa vytratila úcta, dobrosrdečnosť, alebo to sú len signály strachu?
Ako ľudia sme sa stratili v našom prítomnom okamžiku, žijeme z minulosti a čakáme na svetlejšiu budúcnosť. Pred pár dňami som dostal pár SMS, s odpoveďami nebojte v apríli to zase bude lepšie a užijeme si trocha aj leto. To myslíte vážne? Pýtal som sa. Jasné v apríli sa ozvem a určite sa objednám. Rozmýšľam ako len môžem, ale v hlave to nejde pochopiť. A chcem ja v apríli znova takto fungovať? Budem pracovať? Budeme žiť v tejto krajine? Naša prítomnosť sa vytráca, prežívaním, čo je absolútne nevhodné. Naše duše sa pokúšajú zaplaviť strachom a sľubmi, ale aj tak je všetko len v nás. A musíme to využiť tu a teraz.
Niektoré dlhodobé plány musia ísť bokom, hoc ich človek plánoval aj niekoľko rokov, lebo všetko sa mení, naše nastavenie mysle však môže výrazne ovplyvniť túto dôležitú zmenu. Ja sa snažím neplánovať a hľadať pomaličky svetlo v tu a teraz.
Nemyslím si však, že boj a agresia dokáže zmeniť túto situáciu, nakoľko boj a agresia bude vytvárať len opätovné a podobné situácie. Nemyslím si, že násilie môže pomôcť a vyriešiť beznádejnú situáciu ľudí. Skôr si myslím, že je to proces. Je to akási dlhá cesta ktorou kráčame, je to ako túra, ktorá má veľmi ťažký priebeh a človek miestami ľutuje, prečo sa na tú cestu dal nahovoriť. Každý z nás si tú cestu a jej štýl prevedenia vyberie, či si ponesie vo svojom batohu šťastie, smiech, či radosť, alebo beznádej, strach a agresiu.
Pred asi 12 rokmi sme sa vybrali partia na turistiku do Nízkych Tatier. Priznám sa, nevedeli sme cestu, poznali sme len cieľ. Na ceste sme sa opýtali a jasne nám povedali, jáj to tade nechoďte, bude to trvať 10 hodín. Tam je skratka, skrátite si to a nenachodíte sa tak veľa. OK teda! Bohužiaľ naša turistika skončila početnými zablúdeniami a návratmi na pôvodné miesta. Niekedy sme mali pocit, ako by sme sa točili dokola. Nebolo to nepríjemné, ale potom sme si povedali, že super, ale ideme domov a náš vytýčený cieľ dnes nenavštívime.
Niekedy zídeme zo správnej cesty, ale vždy je možný návrat, niekedy je tá správna cesta dlhšia a musíme si len počkať na pozitívny výsledok a zotrvať. Niekedy zistíme, že cieľ ktorý máme vytýčený, nikdy cieľom nebol a ani nemal byť.
Svet je o prekvapeniach o tzv. náhodách. Je to jednoducho život, na ktorý musíme byť pripravení v každom smere. V prítomnosti sa nám bude oveľa lepšie zvládať aj búrlivejšie obdobie. Každý si ale môžete svoju cestu vybrať dobrovoľne, podľa toho čo každý potrebuje zažiť.
Niekto si vyberie drámu, iný dobrodružstvo či rozprávku. Prajem každému, aby si vybral tú najsprávnejšiu cestu hlavne pre seba a nebol rozhorčený, ak sa niekto rozhodol ísť inou trasou.
Ďakujem. 🙂
